Věci nejsou vždy takové, jakými se zdají být.

Príroda a ja

Pri kaplnke

2. listopadu 2008 v 17:31 | anira
Je večer...Stojím na kopci pri starej malej kaplnke učupenej pod lipou. Tá ju svojimi mohutnými rozvetvenými konármi chráni pred okolitým svetom. Pofukuje zimný svieži vetrík. Rozknísal zasnežené konáre stromov v neďalekom lese. Všetky sa ohýbajú pod ťarchou mäkkého snehu. Všade je ticho...Počuť len šum vetra. Na tmavnúcu oblohu vykĺzol žiarivý mesiac. Na sneh hádže svoje strieborné lúče treštiace sa v miliónoch maličkých vločiek na zemi. Trblietajú sa ako perličky. Všetko okolo mňa je biele a žiari, ako keby bolo pod snehom ukryté rozsvietené mestečko. Pomaly na oblohu prebleskujú prvé hviezdy. Vietor zosilnel a doniesol ku mne ostrú vôňu lesov. Vďaka studenému vzduchu sa cítim ľahká ako pierko, ktoré vietor už-už zoberie do svojich rúk a vynesie nad všetkú tú nádheru. Nebo žiari. A ja stojím na zemi, na tom najkrajšom mieste a s údivom hľadím na tú krásu. Hviezdy sa už jagajú sťa dimanty. Ale ani tými by nikto nikdy nemohol nezaplatiť tento neopakovateľný pohľad.
 
 

Reklama